Bunker B-S 8 Hřbitov
Bunker B-S 8 Hřbitov25/11/2020 @ 16:12
1. Plus JEDEN DEŇ
2. Zaujímavosti
Zakázaná láska: Mal ju poslať do plynu, ale zamiloval sa do nej .

Krásna Židovka zo Slovenska prežila koncentrák len vďaka vášni, orú vzbudila v mladom esesákovi. Príbeh vojnovej lásky Rómea a Júlie dojíma práve zakázaným vzťahom. No to, čo sa udialo v Osvienčime, je oveľa tragickejšie ako svetoznámy osud milencov z Verony. Keď sa Hitler v roku 1933 dostal k moci, jeho úradníci ihneď vypracovali takzvané norimberské zákony, ktoré zakazovali vzťahy medzi Árijcami a Židmi. Ale v Tretej ríši také vzťahy existovali - a to aj medzi jej najkrutejšími príslušníkmi a ich obeťami. Vo Veľkej Británii nedávno vyšiel román For Such A Time od Britky Kate Breslin. Okamžite rozprúdil ostrú diskusiu - dielo označili za „urážlivé a znepokojujúce“, pretože rozpráva o fiktívnom romániku medzi veliteľom koncentračného tábora a väzenkyňou. Hoci mnohí rozhorčene namietali, že takéto niečo sa nikdy nemohlo stať, pravda je iná. To, čo prežili fiktívni románoví hrdinovia, sa naozaj stalo. Koncentračný tábor predstavoval miesto, kde boli ľudia schopní urobiť všetko, aby prežili a zachránili sa pred jednosmernou cestou do plynovej komory. Esesák Franz tak zachránil život Židovke Helene Citrónovej a jej sestre. U krásnej mladej ženy tak vďačnosť premohla strach a nenávisť k esesákom. Hoci dobrovoľne spávala so svojím záchrancom a pripustila, že nakoniec u nej vznikol hlboký cit, jej zakázaný vzťah držalo pri živote najmä to, že chcela zostať nažive na tom najstrašnejšom mieste na zemi. Keby si Franz Wunsch na oslavy narodenín nevyžiadal pekné dievča, aby mu zaspievalo, Helena by neprežila. Keď do Osvienčimu dorazila jej sestra Róžinka s dvoma maličkými deťmi, Helena sa dozvedela, že ich majú ihneď poslať do plynovej komory. Wunsch za ňou dobehol a vyhŕkol: „Povedz mi rýchlo, ako sa volá tvoja sestra, kým nebude neskoro.“ „To sa ti nepodarí. Sestra prišla s dvomi malými deťmi,“ povedala Helena. On len odsekol: „Deti, to je niečo iné. Deti tu nemôžu žiť.“ Ale rozbehol sa do krematória, našiel Heleninu sestru a zachránil ju vyhlásením, že preňho kedysi pracovala a že ju potrebuje. Helena aj jej sestra prežili Osvienčim. A hoci vzťah mladej ženy s esesákom Wunschom už ďalej nepokračoval, v rozhovore s filmovými tvorcami povedala: „Urobil niečo naozaj veľké. Boli chvíle, keď som zabudla, že som Židovka a že on nie je Žid, a úprimne, nakoniec som ho milovala,“ „Ale celé to bolo nereálne. Faktom je, že mi zachránil život. Nevybrala som si ho, jednoducho sa to stalo. Bol to vzťah, ktorý môže vzniknúť len na takom mieste - na inej planéte,“ dodala. Za akýkoľvek kontakt medzi Árijcom a Židom bol v čase vojny trest smrti. Wunsch však bol ochotný riskovať pre Židovku svoj život. „Zamiloval som sa do Heleny Citrónovej a ona ma zmenila,“ uviedol v 70. rokoch na súde. „Pod jej vplyvom som zjemnel, začal som cítiť súcit,“ dodal. Napriek tomu, čo sudca nazval „presvedčivými dôkazmi o vine“ v účasti na masovej vražde, zbavili ho všetkých obvinení pre dôvod premlčania, ktorým sa posudzovali vojnové zločiny v Rakúsku.
Helena a jej sestra vypovedali vtedy na súde v jeho prospech. Helena Citrónová zomrela v Izraeli v roku 2005 ako osemdesiatpäťročná. Jej nacistický milenec ju prežil o dva roky. Nemcov hnala pred sebou sovietska Červená armáda, ktorej vojaci, osloboditelia, boli ako besné zvery. Desiati, dvadsiati, tridsiati boli schopní znásilňovať jedno dievča aj päť hodín. Mnohé to neprežili, ostali z nich len krvavé kusy mäsa. Helena sa schovávala, kde sa dalo, bála sa podobného osudu. Preto napríklad nosila šatku hlboko stiahnutú do čela, aby ju nikto nevidel a aby sa vojakom nezapáčila jej pekná tvárička. No raz ju aj tak prepadol ruský dôstojník. Až keď vykríkla, že je Židovka z Osvienčimu, pustil ju a rýchlo zmizol. Pokojnejšie časy pre mladú ženu nastali až niekoľko mesiacov po vojne. Helena odišla do Izraela. Pravdepodobne sa vydala, je možné, že mala aj deti. To však nie je jasné a ona sama o tom nechcela hovoriť ani v dokumente, ktorý o nej pripravili britskí filmári. Je naozaj neuveriteľné, že ju pred smrťou zachránil práve Franz Wunsch. Členom SS sa stal už ako 18-ročný a kým nespoznal Helenu, bol zarytým nepriateľom Židov. V koncentráku bol dobrým priateľom Oskara Groeninga (94), ktorého nedávno ako jedného z posledných živých nacistov odsúdili za zločiny proti ľudskosti.
Bunker B-S 8 Hřbitov
Bunker B-S 8 Hřbitov21/11/2020 @ 18:54
Armádny generál Ludvík Svoboda

Dňa 25. novembra si pripomíname 125.výročie narodenia vojaka-hrdinu, ktorý bojoval za našu slobodu a vznik spoločného štátu Čechov a Slovákov ako práporčík a dôstojník v radoch československých légii od roku 1916. Zúčastnil sa bojov pri Zborove a Bachmači. Velil čate, rote a dočasne aj práporu. Do vlasti sa vrátil v roku 1920 v hodnosti kapitána. V roku 1921 nastúpil do činnej služby v čs. armáde. V roku 1937 bol povýšený do hodnosti podplukovníka pech., bol profesorom maďarčiny na Vojenskej akadémii v Hraniciach na Morave a vykonával funkciu pobočníka veliteľa 14.pešej brigády. Po vzniku protektorátu Čechy a Morava bol z armády v marci 1939 prepustený. Zapojil sa do protifašistického odboja a organizovania vojenskej odbojovej organizácie „Obrana národa“ na Morave. 5. júna 1939 odišiel do Poľska, kde sa stal členom čs. vojenskej skupiny v Krakove. Po vytvorení Českej a Slovenskej légie sa jej príslušníci presunuli 18.9. 1939 na územie obsadené Červenou armádou. Po internácii organizoval odsun príslušníkov čs. jednotky do Francúzska a Palestíny. Od februára 1942 začal organizovať čs. jednotku – 1. čs. poľný prápor v Buzuluku. Jednotka sa v marci 1943 zúčastnila bojov o ukrajinské mesto Sokolovo. V máji 1943 prevzal velenie 1. čs. samostatnej brigády a bol povýšený do hodnosti plukovníka. Brigáda sa zúčastnila bojov pri oslobodzovaní Kyjeva. V januári 1944 bol povýšený do hodnosti brigádneho generála. Po reorganizácii brigády ako súčasti 1. čs. armádneho zboru bola pod jeho velením nasadená 8.9. 1944 do Karpatsko-duklianskej operácie. 9.9. 1944 prevzal velenie 1. čs. armádneho zboru v priestore Duklianskeho priesmyku. Po vstupe na územie Slovenska pokračoval 1. čs. armádny zbor pod jeho velením v oslobodzovaní Slovenska až po L. Mikuláš. Dňa 4. apríla 1945 sa stal ministrom obrany čs. vlády v Košiciach a následne hlavným veliteľom čs. brannej moci. V priebehu mája 1945 bol povýšený na divízneho a armádneho generála. V päťdesiatych rokoch sa nevyhol perzekúciám tak, ako celý rad iných dôstojníkov, ktorí bojovali za našu slobodu. V decembri 1952 bol na žiadosť z Moskvy prepustený z väzby. V roku 1968 pri rozhovore s redaktorom Roľníckych novín K. Hájkom to komentoval nasledovne : „Ale ak si myslíte, že moje prepustenie bolo ľahkou vecou, tak to sa mýlite. Prišiel ma navštíviť do väzenia Karol Bacílek odovzdal mi pozdrav od Klementa Gottwalda a povedal, že moje väzenie je viac-menej omylom. Ale prečo tu teda sedím, hovorím Bacílkovi. Báli sme sa, aby ste nám neutiekli alebo, aby ste nespáchali samovraždu povedal on“. Po prepustení pracoval na JRD v rodnom Hroznatíne. Na nátlak sovietskych predstaviteľov bol v roku 1954 aktivovaný a ustanovený do funkcie náčelníka Vojenskej akadémie v Prahe. Keď prišiel do Československa na návštevu Chruščov, pýtal sa hneď na Svobodu. Svobodu museli nepriamo rehabilitovať (bez medializácie). Chruščov sa vyjadril o tom, ako si sovietsky ľud váži Svobodu a vyslovil svoj názor, že by Svoboda mal byť členom vlády. Dňa 30. marca 1968 bol zvolený 282 hlasmi z 288 za prezidenta ČSSR. Armádny generál Ludvík Svoboda sa tešil na Slovensku veľkej podpore a najmä staršia generácia si ho pamätá nielen ako osloboditeľa, ale aj ako mimoriadne ľudského a empatického človeka. Mal rád Slovákov, naše hory najmä Vysoké a Nízke Tatry, Slovenské rudohorie a Slovenský kras. Pri návšteve Slovenska nikdy nezabudol navštíviť miesta, kde sú pochovaní jeho „ kluci “. Armádny generál Ludvík Svoboda je dvojnásobným čestným občanom Svidníka. Obec Svidník mu udelila čestné občianstvo 21. 4. 1946 a mesto Svidník 23. 5. 1968. Ako veliteľ I. československého armádneho zboru sa pri oslobodzovaní Svidníka výrazne zapísal do histórie tohto kraja. Počas frontových dní zabezpečoval pre civilné obyvateľstvo potraviny, vo vojenských kuchyniach sa dal najesť zúboženým, vyhladovaným deťom. V povojnových rokoch prikázal na našom území opravovať rozbité mosty a cesty, odminovávať úrodné polia, obnovovať život pod Duklou. Najväčším darom pre občanov bolo postavenie prvej barakovej nemocnice, neskôr novej modernej nemocnice, nesúcej jeho meno. Obyvatelia Svidníka si jeho nezištnú pomoc nesmierne vážia. Vážime si ho dnes aj my vojaci či už v činnej službe alebo vo výslužbe. Je nám veľkým vzorom a príkladom vlastenca. Sme hrdí na to, že v Bratislave nesie jeho meno nábrežie medzi mostami SNP a Lafrankoni. Armádny generál Ludvík Svoboda nie je len vojenský veterán dvoch najväčších svetových vojen 20. storočia, ale aj veliteľ, ktorý sa ako legionár zaslúžil o vznik ČSR a v bojoch s nacistickými vojskami vybojoval so svojimi vojakmi slobodu obyvateľom v troch krajinách východnej a strednej Európy. Je to skutočná legenda, ktorá sa zapísala do histórie našich národov i keď sa dnes niektorí ľudia ako napr. redaktor Železný v Českej televízii uchyľujú k jeho dehonestácii a urážkam. Nie bezdôvodne sa pred 52 rokmi na námestiach Česka a Slovenska objavovali heslá "So Svobodom za slobodu".
Autor: JaJ
V článku boli použité texty :
doc. PhDr. Jozefa Bystrického, CSc VHÚ Bratislava
Ivana Štubňu z DAV DVA
článok Ludvík Svoboda z web. sídla mesta Svidník
L. Svoboda: Cestami života I,
Naše vojsko,
Bunker B-S 8 Hřbitov
Bunker B-S 8 Hřbitov13/11/2020 @ 10:22
Prezidentka SR Zuzana Čaputová si pripomenula 11. novembra 2020 Deň vojnových veteránov a 102. výročie ukončenia 1. svetovej vojny položením venca k centrálnemu krížu na vojenskom cintoríne v Petržalke – Kopčanoch v Bratislave. Nakoľko nariadenia ohľadne Covidu 19 neumožňujú zúčastňovať sa vo väčších skupinách, ani na pietnych miestach na cintorínoch, tak najvyšší štátni predstavitelia prichádzali v malých skupinkách, ako napríklad podpredsedovia NR SR, ministri, vojnoví veteráni, členovia občianskych združení, ale aj obyvatelia Bratislavy, kládli vence a kytice k centrálnemu krížu. Zrnko múdrosti ,, Prvá svetová vojna. Vojna vypukla 28. júla 1914, keď Rakúsko-Uhorsko vyhlásilo vojnu Srbsku. Ako zámienkou poslúžil atentát na následníka rakúskeho trónu Františka Ferdinanda d'Este v Sarajeve. Proti sebe stáli štáty Dohody (na začiatku vojny Francúzsko, Rusko, Spojené kráľovstvo, časom sa pridalo Taliansko, USA, Japonsko) a Ústredné veľmoci (Nemecko, Rakúsko-Uhorsko, ku ktorým sa pridala Osmanská ríša, Bulharsko a ďalšie). Vojnový konflikt trval 5 rokov. Prímerie medzi krajinami Dohody a Nemeckom bolo podpísané v reštauračnom vozni francúzskeho generálneho štábu v lesíku Compiegne vo Francúzsku 11. novembra 1918 o 11. hodine. Straty na oboch stranách predstavovali približne 10 miliónov mŕtvych, asi 21 miliónov ľudí bolo zranených a 7,7 milióna nezvestných. Prvá svetová vojna bola dovtedy najväčším vojenským konfliktom v histórii.“ Ako konštatoval riaditeľ vojenského historického ústavu plk. Mgr. Miloslav Čaplovič PhD. Pre zaujímavosť prikladáme fotografie z minulosti.
Text: + foto: Miroslav Košírer
Historické foto: Wikipédia
Bunker B-S 8 Hřbitov
Bunker B-S 8 Hřbitov30/08/2020 @ 18:30
Československí vojaci položili životy za to, aby sme my mohli žiť v mieri. Pri príležitosti štátneho sviatku SNP sa konalo v areáli vojenského múzea pri bunkri B S - 8 na Kopčianskej ulici v Petržalke veľkolepé kultúrne podujatie k 76 výročiu SNP. Zaujímavý bohatý kultúrny program pripravilo Kultúrne zariadenie Petržalka v rámci spolupráce s Občianskym združením "Zachráňme petržalské bunkre". Vojenským historickým ústavom Bratislava. Na program sa prišlo pozrieť niekoľko stovák návštevníkov. V úvode sa prihovoril starosta Petržalky Ján Hrčka, následne vystúpili DFS Hájenka, FS Poleno, Spevácky súbor Petržalčanka. Zaujímavá bola aj výstava historických fotografií z bojov zo SNP v protitankovej priekope. Fotografie boli zapožičané z národného múzea SNP v Banskej Bystrici. Neoddeliteľnou súčasťou podujatia bola prezentácia historických dokumentov v interiéroch bunkra B S - 8. Deti aj dospelí mali jedinečnú príležitosť odfotiť sa v historických vojenských uniformách a čiapkach. Na záver podujatia sa konala ochutnávka jedinečného vojenského guláša. Text + foto: Miroslav Košírer