História
V 30-tych rokoch 20. storočia sa Československo rozhodlo okolo svojich hraníc vybudovať obranný systém, ako reakciu na nástup Hitlera k moci. Bunkre a malé pevnôstky začínali niekde na úrovni Ostravy, kopírovali sever Moravy, vtedajšie severné, západné a južné Čechy, tiahli sa južnou Moravou, aby prešli na Slovensko a pokračovali až na Podkarpatskú Rus, ktorá vtedy patrila do Československa. Niektoré obranné línie v Čechách a na Morave mali byt podľa pôvodných plánov zdvojené. Opevnenia sa mali budovať niekoľko rokov. Po „Mníchovskej zrade“ v októbri roku1938 boli práce na tomto obrannom systéme zastavené. Na Slovensku bolo v období rokov 1936 až 1938 postavených niekoľko stovák objektov, z ktorých sa zachovalo niekoľko desiatok v údolí rieky Moravy, v Bratislave, v Komárne a ojedinele popri južnej hranici s Maďarskom. Jediný ucelený obranný úsek sa zachoval v Bratislave na území Petržalky. Bunkre tam kopírovali vtedajšiu štátnu hranicu. Začínajú na severe pri Dunaji oproti Karloveskej zátoke, pokračujú smerom na hraničný prechod Berg, obchádzajú sídlisko Kopčany, stáčajú sa východne k sídlisku Lúky a popri Chorvátskom ramene opäť končia pri Dunaji. Línia prebiehala pozdĺž Chorvátskeho ramena z toho dôvodu, že v tom období ešte Rusovce, Jarovce a Čunovo nepatrili do ČSR (stalo sa tak až po 2. svetovej vojne).
Súčasnosť
V súčasnosti sa o bunker a túto stránku stará združenie Zachráňme petržalské bunkre. Iniciátorom založenia občianskeho združenia bol známy bratislavský fotoreportér Miroslav Košírer. Menovaný začal od roku 2007 poukazovať na schátralý vojenský cintorín z obdobia 1. svetovej vojny, ktorý sa nachádza v Petržalke, neďaleko sídliska Kopčany v bezprostrednej blízkosti štátnej hranice s Rakúskom. Po sérií článkov bola jeho snaha korunovaná úspechom, keď magistrát mesta Bratislavy s prispením zahraničných zdrojov dal cintorín zrekonštruovať. S prácami sa začalo v roku 2008 a v apríli 2009 bol zrekoštruovaný cintorín za účasti primátora mesta Bratislavy oficiálne otvorený. Povzbudený týmto úspechom, obracal sa na štátne orgány v snahe obnoviť zdevastované petržalské vojenské bunkre pochádzajúce z medzivojnového obdobia. Keďže u zainteresovaných nenachádzal očakávané postoje, rozhodol sa, že sám, prípadne za pomoci ďalších nadšencov histórie sa podujme na rekonštrukciu aspoň niektorých z nich. S pochopením sa stretol vo Vojenskom historickom ústave a u petržalského starostu, resp. petržalskej samosprávy. S ich tichým súhlasom sa zameral na bunker B-S 8, ktorý sa nachádza v bezprostrednej blízkosti spomínaného cintorína. Uvedený bunker bol vybudovaný zhruba v strede petržalskej obrannej línie a je zároveň najväčší. Prvým krokom bolo vystrnadiť z bunkra bezdomovcov, ktorí ho v tom čase užívali. Napodiv sa to obišlo bez väčších problémov a na jar 2009 začal Miro Košírer s jeho čistením. Za pomoci prvých nadšencov bolo vnútro bunkra zbavené najväčšej špiny a v máji 2009 bola inštalovaná prvá výstava fotodokumentov z Vojenského historického ústavu, Ústavu pamäti národa, Židovského múzea a archívu samotného Mira Košírera. Plánovaná výstava, ktorá mala trvať do konca mája a návšteva bunkra ako takého, sa stretla s veľkým ohlasom u verejnosti, bola predĺžená do konca augusta 2009. Počas tohto obdobia sa za pomoci náhodných alebo vytrvalejších nadšencov uskutočňovali prvé úpravy exteriérov. Bezprostredné okolie bunkra bolo postupe zbavené drobných náletových drevín, vyrovnaný, resp. vyspádovaný bol priliehajúci terén, na ktorom bola vysiata tráva. Priebežne sa začalo s opravou opadanej omietky, ako prípravy na maľovanie bunkra maskovacími farbami. Nainštalované boli makety kanónov, neskôr sa začalo aj s maľovaním interiéru bunkra. Nadšenci pod vedením Mira Košírera pracovali na bunkri po práci v popoludňajších hodinách alebo počas víkendov. Bunker bol neustále cieľom návštevy obyvateľov Petržalky, mesta Bratislavy a jeho návštevníkov z domova, ale aj ľudí zo zahraničia (najmä priľahlých rakúskych obcí). Často si návštevu dohodli učitelia rôznych škôl, ktorí prišli so svojimi žiakmi. Navštevovali nás aj vášniví priaznivci vojenskej histórie alebo pamätníci z Petržalky, ktorí nám poskytovali cenné informácie. Dôležité bolo, že nám návštevníci začali prinášaťrôzne predmety, ktoré tvoria základ expozícií. V začiatkoch sa vstupovalo do bunkra s horiacimi fakľami, čo bolo síce romantické, ale v prípade väčšieho množstva návštevníkov, dym z nich sťažoval dýchanie a znečisťoval steny bunkra.Návštevy prichádzali pešo, na bicykloch alebo autom. Návštevníkom sme umožňovali prehliadku bunkra aj počas spomínaných rekonštrukčných prác. Neskôr sme pristúpili k zakúpeniu elektrocentrály a postupnej inštalácii osvetlenia interiérov bunkra. Priebežne sa začali maľovať jednotlivé miestnosti a obmieňať fotografie, nainštalované boli regále na umiestnenie získaných trojrozmerných predmetov. Keďže pomerne rýchlo nastúpila zima, nestihol sa bunker namaľovať maskovacími farbami podľa projektu „Maľuje celé Slovensko“. Na maľovanie fasády bunkra sa nám totiž sľúbili rôzne osobnosti z radov politikov, umelcov a verejného života. Belobou svietiaca fasáda však navodzovala dojem zimného maskovania. Aj v zime sme pracovali v interiéri, čo nám umožňovala piecka na drevo alebo plynový ohrievač. Sme si vedomí, že dôležité vybavenie bunkra je nenávratne preč, ale nadšenci dokazujú, že bunkru možno vdýchnuť život a je a bude príťažlivý pre verejnosť. Je samozrejmé, že sme neodmietali žiadneho človeka, ktorý prejavil záujem prezrieť si bunker počas našej prítomnosti. V októbri 2009 sme pristúpili k založeniu občianskeho združenia Zachráňme petržalské bunkre, aby bolo možné oficiálne komunikovať s inštitúciami, prípadne prijímať sponzorské dary alebo inú materiálnu pomoc. Jeho prirodzeným predsedom sa stal Miro Košírer. Partia nadšencov dokazuje, že aj z malého objemu finančných prostriedkov (získaných iba z dobrovoľných príspevkov návštevníkov) možno robiť veľké veci. Postupne bolo upravené okolie bunkra, vyčistená protitanková priekopa a vybudovaná imitácia „železnej opony“. V blízkosti bunkra je k dispozícii ohnisko a altánky na oddyh. Dovidenia v bunkri.
